Vnútorné zranenia nielen vo vzťahu Nejde o to, aby sme sa ľutovali, ale nikto z nás v tomto nedokonalom svete nemal dokonalé prostredie, výchovu, priateľov a zážitky, a tak sme si museli vedome či podvedome vybudovať istý spôsob ako reagovať a prežiť. Mnohokrát sme ale čo-to od života utŕžili aj pokiaľ ide o naše vnútro. Na vnútorných zraneniach je veľmi zradná tá skutočnosť, že navonok nie sú vidieť a všetci sa javíme v úplnom poriadku. Vnútorné zranenie je však rovnako skutočné ako fyzické, je bolestivé, istým spôsobom nám znechopňuje konať, čo chceme a rovnako potrebuje byť uzdravené. Samota, násilie a agresivita, neistota, neustály pocit strachu, omietnutie a neprijatie, zážitky podceňovania, porovnávania, ponižovania vytvárajúce pocit menejcennosti, nepokojné prostredie, časový stres, nedostatočné finančné zabezpečenie, nedostatok pozornosti a podpory, zosmiešňovanie, nestabilné rodinné prostredie, zneužívanie, psychický teror, šikana... spôsobujú vnútorné zranenia, ktoré je potrebné si priznať a nechať uzdraviť. Nejde o to "rýpať sa" v sebe a vyhľadávať problémy. Podstatou je, aby sme v oblastiach, ktoré nás paralyzujú, mohli dosiahnuť progres, ktorý dosiahnuteľný naozaj je. Nikto z nás nemá byť bojko, trpieť depresiami, byť negativistickí, chorobne samotársky, úzkostlivý ani si nemá "vybíjať si vlastné komplexy" na iných. Bez vnútorného uzdravenia nám však čisté snaženie dlho nevydrží. Je to ako bežať so zlomenou nohou – na chvíľu sa môžeme zaprieť, ale prinesie to so sebou ešte ďalšie problémy.
Vnútorné, ale reálne Keď vidíme človeka po operácii chrbtice ležiaceho na posteli – je nám jasné, že si len tak naschvál neleží z lenivosti alebo dlhej chvíle... Človek so zlomenou rukou nemá sadru kvôli zbieraniu podpisov alebo aby bol zaujímavý. Od týchto ľudí by nám ani nenapadlo žiadať, aby si s nami zatancovali akrobatický tanec alebo namaľovali obraz. Rovnako ťažké - ba niekedy nemožné je pre ľudí s vnútorným zranením urobiť rozhodnutia, kroky a skutky, ktoré bez veľkej ťažkosti urobiť nedokážu. Pre niekoho, kto zažíval napr. V detstve veľkú neistotu, môže byť veľmi náročná aj malá zmena, sprevádzaná úzkosťou a depresiou. Preto sú napr. spokojní s horšie plateným, ale stabilným miestom, ako keby mali prejsť na lepšiu pozíciu, ale v novej firme Pre človeka, ktorý musel byť často sám, je veľmi stresujúce vstupovať do prostredia, kde všetci poznajú každého a on nikoho alebo kde je potrebné navädzovať osobný kontakt. Preto sa vyhýbajú spoločenským akciám a obľubujú len úzky okruh známych ľudí. Rešpektovať existenciu vnútorných zranení nám vo vzťahom môže zásadne pomôcť sebe aj ľuďom okolo nás. Ako rozpoznať vnútorné zranenie ?Nejde o to, aby sme sa ľutovali, ale nikto z nás v tomto nedokonalom svete nemal dokonalé prostredie, výchovu, priateľov a zážitky, a tak sme si museli vedome či podvedome vybudovať istý spôsob ako reagovať a prežiť. Mnohokrát sme ale čo-to od života utŕžili aj pokiaľ ide o naše vnútro. Na vnútorných zraneniach je veľmi zradná tá skutočnosť, že navonok nie sú vidieť a všetci sa javíme v úplnom poriadku. Vnútorné zranenie je však rovnako skutočné ako fyzické, je bolestivé, istým spôsobom nám znechopňuje konať, čo chceme a rovnako potrebuje byť uzdravené. Samota, násilie a agresivita, neistota, neustály pocit strachu, omietnutie a neprijatie, zážitky podceňovania, porovnávania, ponižovania vytvárajúce pocit menejcennosti, nepokojné prostredie, časový stres, nedostatočné finančné zabezpečenie, nedostatok pozornosti a podpory, zosmiešňovanie, nestabilné rodinné prostredie, zneužívanie, psychický teror, šikana... spôsobujú vnútorné zranenia, ktoré je potrebné si priznať a nechať uzdraviť. Nejde o to "rýpať sa" v sebe a vyhľadávať problémy. Podstatou je, aby sme v oblastiach, ktoré nás paralyzujú, mohli dosiahnuť progres, ktorý dosiahnuteľný naozaj je. Nikto z nás nemá byť bojko, trpieť depresiami, byť negativistickí, chorobne samotársky, úzkostlivý ani si nemá "vybíjať si vlastné komplexy" na iných. Bez vnútorného uzdravenia nám však čisté snaženie dlho nevydrží. Je to ako bežať so zlomenou nohou – na chvíľu sa môžeme zaprieť, ale prinesie to so sebou ešte ďalšie problémy.
Vnútorné, ale reálne Keď vidíme človeka po operácii chrbtice ležiaceho na posteli – je nám jasné, že si len tak naschvál neleží z lenivosti alebo dlhej chvíle... Človek so zlomenou rukou nemá sadru kvôli zbieraniu podpisov alebo aby bol zaujímavý. Od týchto ľudí by nám ani nenapadlo žiadať, aby si s nami zatancovali akrobatický tanec alebo namaľovali obraz. Rovnako ťažké - ba niekedy nemožné je pre ľudí s vnútorným zranením urobiť rozhodnutia, kroky a skutky, ktoré bez veľkej ťažkosti urobiť nedokážu. Pre niekoho, kto zažíval napr. V detstve veľkú neistotu, môže byť veľmi náročná aj malá zmena, sprevádzaná úzkosťou a depresiou. Preto sú napr. spokojní s horšie plateným, ale stabilným miestom, ako keby mali prejsť na lepšiu pozíciu, ale v novej firme Pre človeka, ktorý musel byť často sám, je veľmi stresujúce vstupovať do prostredia, kde všetci poznajú každého a on nikoho alebo kde je potrebné navädzovať osobný kontakt. Preto sa vyhýbajú spoločenským akciám a obľubujú len úzky okruh známych ľudí. Rešpektovať existenciu vnútorných zranení nám vo vzťah Ale ty, Pane, Pane, pre svoje meno sa ma zastaň, veď tvoje milosrdenstvo je láskavé; zachráň ma, lebo ja som úbohý a chudobný a moje srdce je vo mne ranené. Ž 109,21-22 Vnútorné zranenie vyvolá prehnanú reakciu na bežný podnet či situáciu, pri ktorej nedokážeme ovládať svoje emócie. Pri vnútornom zranení často reagujeme bez uváženia- je to okamžitá silná alebo postupne silnejúca bolestivá emocionálna reakcia na podnet – "niečo sa nás dotklo" a my sa akosi nevieme odosobniť. Uzdravenie vnútorného zranenia Uzdravenie vnútorného zranenia je nevyhnutné. Dobrá správa je, že je možné a pre veriacich o to jednouchšie s využívaním nadprirodzených prostriedkov Božej lásky. "Lebo uzdravenie na zemskom povrchu je od Boha." Sir 38,8 A On "uzdravuje skľúčených srdcom a obväzuje ich rany. Ž 147,3 Jednotlivé zranenia majú špecifiká, ale užasné je, že ten istý Uzdravovateľ - Ježiš Kristus- má liek na každé z nich. Postupne sa budeme venovať jednotlivým zraneniam a ich uzdraveniu Božím spôsobom. Ak chcete vedieť viac o uzdravení vnútorných zranení, prečítajte si príspevok : Prístupové cesty zlého: vnútorné zranenia Diabol môže použiť ako prístupovú cestu aj naše hlboké vnútorné zranenia. Je veľmi dôležité, aby sme boli uzdravení z hlbokých zranení zo svojej minulosti. Väčšinou z týchto hlbokých zranení nie sme vinní, ale diabol, pretože je náš nepriateľ, využíva naše slabosti. Môžem uviesť niekoľko prípadov, v ktorých ide o vnútorné zranenia. Napríklad žena, ktorá sa dopustila potratu. Ide, vyzná svoj hriech vo sviatosti zmierenia a je jej odpustené, ale v jej srdci stále zostáva rana. Niekedy môže krvácať celé roky. Pre túto ranu sa môže stať žena agresívnou alebo sa naopak dostane do depresie, bude plná strachu. Môže začať odmietať sama seba, odsudzovať sa, pohŕdať sebou. Začne si myslieť, že Ježiš ju vlastne nemôže milovať, že jej nemôže odpustiť, a tak sa dostáva do depresie. Pre diabla je veľmi jednoduché využiť takúto situáciu. On príde a bude ju ešte viac presviedčať, že ju Boh nemá rád, že nie je vôbec hodná toho, aby jej bolo odpustené, že zo svojej depresie nemôže byť uzdravená. Alebo na ňu bude útočiť, aby bola agresívna a plná hnevu. Vidíte, že aj keď už žena nenesie vinu, pretože jej bolo odpustené, napriek tomu potrebuje vnútorné uzdravenie, uzdravenie tejto rany v srdci. Inak sa táto rana stane dverami, kadiaľ vchádza diabol. Kým nedôjde k uzdraveniu, nemôže dôjsť ani k oslobodeniu. Každý z nás si nesie so sebou zranenia zo svojho uplynutého života. Sú napríklad ľudia, ktorí boli v detstve sexuálne zneužívaní a táto rana v ich srdci nie je ešte uzdravená. Možno si nesieme vo svojom srdci veľa strachu. Koreň tohto strachu je niekde dávno v minulosti. Možno je v nás skrytý hnev voči Bohu, pretože sa nám zdá, že je nespravodlivý, keď dopustil určité situácie. Možno v sebe máme hnev voči sebe samému, pretože neprijímame svoje vlastné telo, neprijímame svoju ženskosť alebo svoju mužskosť, svoju sociálnu situáciu, svoje postavenie, svojich rodičov. Sebaodmietanie môže vzniknúť už pred narodením, a to neprijatím zo strany rodičov (nechcené dieťa, nechcené pohlavie). Často vidíme, že naši rodičia nás nemilovali tak, ako by nás mali milovať. Ale ak reagujeme na tieto zranenia trpkosťou a neodpustením – otvárame dvere diablovi. Satan je zosobnená nenávisť. Ak nájde v človeku atmosféru nenávisti a trpkosti – je tam doma. Navrhujem tiež, aby bola na uvedenie zlých vecí z minulosti človeka do poriadku, slúžená svätá omša. Modlitba za oslobodenie, rozviazanie, musí ísť ruka v ruke s modlitbou za vnútorné uzdravenie. Často ľudia, ktorí si prídu pre modlitbu za oslobodenie, potrebujú skôr modlitbu za vnútorné uzdravenie. Niekedy sa môže dokonca stať, že človek žiada o rozviazanie len preto, aby upútal pozornosť. Preto je treba veci skúmať a rozlišovať. Pri modlitbe za uzdravenie začínate pozývať Ježiša Krista, aby sa stal Pánom každej oblasti života toho človeka. Napríklad, aby sa stal Pánom okamihu počatia, mesiacov tehotenstva, aby bol Pánom mužskosti alebo ženskosti toho človeka, a pod. Je to niečo velmi jednoduché, ale pritom sa môžete dostať do bodu, keď je reakcia človeka až zúrivá. V tej chvíli musíte akoby položiť ruku na ranu, ktorá krváca. Teraz ste našli koreň veci. To je veľmi dôležitý moment. Nájsť koreň – znamená mať kľúč na vyriešenie mnohých problémov. Niekedy to potom vyžaduje čas a niekoľko stretnutí s týmto človekom, aby bola rana uzdravená. Je tiež dôležité modlitbou pretrhnúť zväzky s minulými pokoleniami. Napríklad s rodičmi, ktorí sa zaoberali okultizmom, alebo s inými, s ktorými hrešili sexuálne, prevádzali okultizmus, na ktorých je nezdravo citovo naviazaný a pod. Vnútorne človeka oslobodzujeme cez vnútorné uzdravenie a zvonku odsekávame putá k iným ľuďom, ktorí by tomuto človeku mohli škodiť. Nielen aktom vôle toho človeka, ale mocou Ježiša Krista, vedieme človeka k tomu, aby povedal: V mene Ježiša Krista sa zriekam všetkých pút s X. Y. Prídeme k momentu, keď tento človek potrebuje odpustiť nejakým ľuďom. Musíme si uvedomiť, že keď niekomu odpustíme, sme od neho oslobodení. Pokým mu neodpustíme, sme s ním zviazaní a na ňom závislí. Potom je potrebné odpustiť samému sebe a ďakovať Bohu za to, aký alebo čím ten človek je. Potom nasleduje sviatosť zmierenia, a až potom modlitba za oslobodenie. Ako ste si všimli, môže to byť celkom dlhý proces. To však neznamená, že u každého človeka sa vyskytnú súčasne všetky tieto štádiá. Musíte ich však mať na mysli.