Zdravé vzťahy posilňujú manželstvo

Zdroj: https://www.katolickenoviny.sk/spytali-ste-sa/category/spytali-ste-sa/article/zdrave-vztahy-posilnuju-manzelstvo.xhtml

https://www.bezhranicnalaska.sk/clanky/aby-rodicia-nezasahovali-do-vztahu-svojich-deti/

Manželstvom sa začína nová etapa v živote človeka. Je na každom z manželov, ako dokáže vytvoriť priestor na uskutočnenie harmonického spolunažívania.

„Sme mladá rodina s dieťaťom. Rada by som sa spýtala na oblasť vzťahov a spolunažívania so svokrovcami z pohľadu kresťanských manželov. Napriek tomu, že nežijeme v spoločnom dome, ale v blízkom okolí, niekedy sa mi zdá, že nie najvhodnejšie ovplyvňujú náš spoločný manželský život. Ako si vytvoriť zdravý priestor na spolunažívanie s nimi?“

Kamil (48) berie do rúk Knihu Genezis, v ktorej sa píše: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24). Z týchto slov pre nás kresťanských manželov asi najviac rezonuje „opustiť“. A to neznamená len odísť od rodičov fyzicky, teda odcestovať a bývať osamote (čo by bol pre začínajúcich manželov asi ten najlepší ideál), ale najmä citovo.

Platí to najmä pre muža. Aj Božie slovo hovorí, že „muž opustí...“, nie „žena opustí“. Je to výzva pre nás mužov. Asi máme my muži vybudovaný príliš silný citový vzťah k našim rodičom – najmä k mame a vstupom do manželstva by sme ho mali odstrihnúť.

Neznamená prestať mať rád svojich rodičov. Ale prvou prioritou okrem Boha je moja manželka. A to sa týka všetkých rozhodnutí, zdieľania svojich pocitov a podobne. Až potom sú na rade rodičia, súrodenci, priatelia.

Prijatie tohto princípu do života muža alebo celej novovzniknutej rodiny je predpoklad budovania zdravých vzťahov. Aj pre nás to bolo na začiatku manželstva ťažké prijať.

Pri návštevách mojich rodičov mi Katka párkrát v osobnom rozhovore zverila, že ju zranilo, keď som sa jej nezastal pred rodičmi, keď prišlo k nejakému nedorozumeniu, alebo sa najskôr poradil s nimi ako s ňou. Až tu som si uvedomil, čo znamená pre mňa to „opustiť“. Veľa sme sa o tom s manželkou rozprávali a veľa som začal chápať.

Mnoho podobných rozporov môže vznikať aj pri výchove detí, keď starí rodičia majú tendenciu deti rozmaznávať a rodičia bojujú o „svoju“ výchovu. Aj tu platí, že manželia by mali byť prví, ktorí si všetky záležitosti spoločne komunikujú a hľadajú vzájomnú dohodu pre spoločné dobro.

Opäť to neznamená, že starí rodičia chcú niečo iné, veď majú svoje vnúčatá radi a chcú im len to najlepšie. Ale to ich „najlepšie“ nemusí byť „najlepším“ pre mladých manželov.

Katarína (48) si uvedomuje, že spolunažívanie so svokrovcami patrí medzi často diskutované témy. A v tejto diskusii nie je ani také dôležité, či svokrovci bývajú vo vedľajšej izbe, meste, na opačnom konci mesta či sveta. Ide tu skôr o to, ako si my dvaja predstavujeme v roli manželov spolužitie s nimi. Rozprávali sme sa niekedy o tejto téme?

Či sme sa navzájom pri tom počúvali, ale hlavne, či sme sa aj pochopili. Spomínam si, ako sme si aj my dvaja v začiatkoch manželstva museli jasne vyrozprávať, aké sú naše predstavy o dobre fungujúcom vzťahu s našimi rodičmi. Uvedomila som si, že je veľmi dôležité, či môj manžel vlastne vie, čo ja chápem zasahovaním do nášho vzťahu.

Viem mu s láskou povedať (a nie iba v hádke), čo a kedy ma od svokrovcov zraňuje, čo ma od nich teší, čo si na nich vážim, čo na nich obdivujem? Aké by som si priala mať pravidlá?

V tomto duchu je veľmi potrebné porozprávať sa so svojím manželom niekedy o tom, čo pre neho znamenajú výrazy opustiť a priľnúť? Je len na mne, ako svojmu manželovi poviem, čo by som si priala či nepriala, aby urobil.

Viem, čo nechcem, ale viem, čo chcem? Chcem, aby sa s nimi porozprával? Čo by som si priala, aby im povedal? Čo by som chcela, aby si moji svokrovci po takomto rozhovore mysleli, čo chcem, aby cítili?

Ale pozor, nie to, čo by mali oni robiť či nerobiť. Čo svokrovci urobia, povedia či nepovedia, na to my dvaja nemáme dosah.

Zdá sa mi, že ako prvé by si mohla čitateľka zodpovedať na svoju otázku: Čo tým vlastne myslím, keď hovorím zdravý prirodzený spôsob spolunažívania? Čo z toho je vlastne v našich rukách? Čo chceme zmeniť ako prvé a kedy s tým začneme? Určite nie to, čo by mali robiť svokrovci.

A ako sme to robili my s Kamilom? Ak sa náhodou nejaké zraňujúce situácie či nedorozumenia so svokrovcami stali, vždy sme sa snažili spolu o tom porozprávať a dohodnúť sa, ako na to zareagujeme a čo s tým v budúcnosti urobíme.

Ak bolo treba, každý z nás sa porozprával so svojim rodičom a konkrétne mu povedal, žeby sme ocenili, keby sa to neopakovalo, prípadne, čo by bolo dobré, keby robili inak. Išlo vlastne o jednoznačné zastanie sa svojho manžela či manželky.

Je preto dôležité zodpovedať nasledovné: Čo by sa dialo, ak by to fungovalo? Potom, čo si o tom myslí manžel? Tiež, na čom sa vieme zhodnúť a o akú zmenu nám ide? A nakoniec, čo je vlastne v našich rukách a ako prvé chceme zmeniť, a kedy s tým začneme?

„Preto muž opustí svoju matku a pripúta sa ku svojej manželke a budú dvaja v jednom tele“ (Mt, 19 – 5,6).

Toto nie je z básne na dobrú noc. Je to pravda pre manželov, ktorí urobia rozhodnutie byť jedno telo a jedna duša. Táto veta je vstupenkou k láske manžela a manželky, ich spoločného života, ich novej rodiny. Cti otca svojho i matku svoju, poslúchaj ich, počúvaj ich príkazy a riaď sa ich názormi...Pokiaľ sa nevydáš/neoženíš.

Ako náhle stojíš pred Bohom, kňazom a svadobčanmi a vyslovíš Áno, beriem, tento príkaz absolútnej poslušnosti voči Tvojim rodičom zaniká.

Ty si jeho a on je Tvojím. Jedno telo, jedna duša. Budem ju milovať, ctiť a chrániť. Budem ho milovať, budem mu verná, budem ho ctiť. Vydávala som sa pred troma rokmi, ale nepamätám si, že by som pridávala i sľub o doživotnej poslušnosti voči mojim či manželovým rodičom.

Pozor, nehovorím o úcte. To je iná kapitola. Rešpekt a úcta voči rodičom stále platí, to nepadá.

Ako náhle stojíš pred Bohom, kňazom a svadobčanmi a vyslovíš Áno, beriem, tento príkaz absolútnej poslušnosti voči Tvojim rodičom zaniká.

Ale Tvoje manželstvo je Vašim spoločným chrámom lásky, dôvery a opory.

A aj keď teraz, s odstupom, úprimne priznávam, že nie vždy som mala pravdu alebo som učinila správne voľby, môj manžel sa vždy, pri každom jednom, postavil za mňa a môj názor či rozhodnutie týkajúce sa jeho a mňa.. A táto jeho opora sa stala oporou nášho manželstva, pevným pilierom.

Rozhodnutia, týkajúce sa celej rodiny, by sa mali riešiť spoločne, teda familiárne. Ale rozhodnutia týkajúce sa výlučne manžela a manželky – do tých smú zasahovať len oni. Samozrejme, je potrebné počúvať i rady, predsa len, výhodou rodičov je neodmysliteľne skúsenosť, ale nemáte povinnosť túto radu poslúchnuť.

Ak uznáte Vy ako manželia, že je rada od Vašich rodičov správna a prospešná pre daný problém – tak žiaden problém. Ale ak nie – nemáte povinnosť poslušnosti. Je to Vaše spoločné manželské rozhodnutie.

Rodičia musia vo svojom srdci prijať skutočnosť, že ich vydaté/ženaté deti už nie sú len ich deťmi, ale sú manželom/manželkou, a ak ich rodičia obmedzujú v rozhodovaní, ak zasahujú do ich manželstva príkazmi a rozkazmi, tak nielenže narúšajú ich spoločnú harmóniu, ale nútia ich porušovať manželský sľub – narúša sa úcta a ich spoločná odovzdanosť sa jeden druhému, pretože majú byť jedno, ale nemôžu, pretože hlavné slovo má rodič.

Manželstvo sa vo všeobecnosti považuje za veľmi silnú inštitúciu, ale v skutočnosti je to krehký kvet. Keď je slnečno, všetci sú šťastní a manželstvo je vzorovým príkladom. Ale ak sa nevie brániť voči hoc len slabým prehánkam, tak sa rozpadá, alebo skončí ,,sklopené k zemi“.
Toto sa deje, ak muž nevie opustiť svoju matku či otca, ak dcéra nevie opustiť otca či matku. Najskôr si treba určiť priority, nastaviť hodnoty, a až potom mať sobáš. Najskôr opustiť matku a otca, a potom sa pripútať k manželovi/manželke, lebo až vtedy si pochopil zmysel vety: A dvaja budú jedno....