Ľudské telo
Od chvíle, ako sme sa narodili, až po chvíľu, keď umrieme, naše telo neprestajne pracuje. Ľudské telo pozostáva z miliónov drobných jednotiek - buniek. Existuje asi 200 rôznych typov buniek. Každý typ vykonáva osobitnú funkciu - napríklad bunky žliaz s vnútornou sekréciou produkujú hormóny a enzýmy. Bunky, ktoré vykonávajú rovnaké alebo podobné funkcie, tvoria jednotlivé tkanivá. Základnými sú kostné, svalové, nervové a kožné tkanivo. Bunky tkanív sa počas embryonálneho vývoja množia, zväčšujú a vytvárajú telesné orgány - pľúca, srdce, pečeň, obličky a ďalšie. Niektoré orgány pracujú spolu ako sústava so špeciálnou funkciou. Napríklad srdce, cievy a krv tvoria obehovú sústavu, ktorá v tele rozvádza kyslík a živiny a odvádza z neho škodliviny. Všetky sústavy orgánov vzájomne spolupracujú a ich činnosť riadi mozog. Telo ako celok je vlastne živý chodiaci zázrak.
Bunka
Každú sekundu odumierajú v ľudskom tele milióny buniek a vzápätí ich vynahrádzajú milióny nových. Priemerná veľkosť bunky je 0,025 mm. Bunky určitého typu plnia presne vymedzenú funkciu. Napríklad dlhé a tenké nervové bunky vedú elektrické nervové vzruchy. Červené krvinky, táto látka na seba viaže kyslík, a vďaka tomu ho krvinky rozvádzajú k jednotlivým tkanivám. Epitelové bunky na povrchu tela, napríklad bunky pokožky, sú široké a ploché; časom rohovatejú a odlupujú sa.
Nervová bunka (neurón)
Koža
Telo je pokryté pružnou kožou, ktorá je jeho ochranným obalom: pomáha mu hospodáriť s vodou a účinne bráni vstupu škodlivých mikroorganizmov. Koža sa neustále obnovuje. V jej spodnej vrstve ustavične vznikajú nové bunky, postupne sa dostávajú na povrch a nahrádzajú opotrebované, zrohovatené bunky. Koža sa skladá z dvoch vrstiev pokožky a zamše. Pod nimi sa nachádza podkožný tuk.
|
Koža pozostáva z troch oddelených, na seba uložených vrstiev: |
|
|
|
|
|
Epiderma,pokožka, najvrchnejšia vrstva, je tkanivo, ktoré je tvorené predovšetkým keratinocytmi, bunkami, ktoré sa počas životného cyklu zapĺňajú silnou, nepriepustnou látkou: keratínom (čo vysvetľuje ochrannú funkciu kože). Pokožka tiež obsahuje melanocyty (bunky, ktoré slúžia ako prirodzená ochrana pred slnečným žiarením a sú zodpovedné za pigmentáciu kože) a Langerhansove bunky, ktoré sú súčasťou imunitného systému. Pokožka pozostáva zo štyroch vrstiev buniek: bazálnej (najhlbšia), slizničnej, granulovanej a zrohovatenej vrstvy (najvrchnejšia). Derma je spojivové tkanivo pokožky s rôznou hrúbkou, ktoré obsahuje krvné cievy, mnoho buniek zodpovedných za imunitu, potné žľazy, folikuly mazových žliaz, zmyslové receptory, ktoré reagujú na tlak, alebo teplotu a nervové zakončenia reagujúce na bolesť. Hlavnými zložkami pokožky sú kolagén a elastínové vlákna, ktoré zaručujú pevnosť, pružnosť a elasticitu pokožky, ako aj jej podpornú funkciu. Hypoderma, ktorá sa nachádza pod dermou, je tukové tkanivo, viac menej závislé od jednotlivca alebo časti tela. Tvorí dôležitú zásobu energie tela. |
|
Rast a vývin
Ako rastieme, získavame stále nové schopnosti. Deti sa učia smiať, sedieť, liezť, chodiť a hovoriť. Učenie pokračuje v škole. Fyzické schopnosti sa rozvíjajú približne do 18-25 rokov. V neskoršom veku prichádzajú iné zmeny, objavia sa vrásky, koža a kĺby sa stávajú menej pružnými, kosti sú krehkejšie, svaly slabšie, vlasy šedivejú a rednú.
Svaly
Telo sa skladá približne zo 650 svalov. Pohyby niektorých svalov, napríklad ramenného, môžeme ovládať voľou, zatiaľ čo svalovina srdca alebo žalúdka pracuje nezávisle od našej vôle. Končatinami a vôbec celým telom môžeme hýbať vďaka tomu, že svaly sa ku kostiam upínajú šľachami.
Kostra
Tvorí ju 206 kostí. Určuje tvar tela, jeho rozmery, poskytuje oporu svalom a chráni jednotlivé orgány. Väčšina kostí je spojená pohyblivými kĺbmi, čo nám umožňuje pohybovať sa. Niektoré kosti sú pevne spojené švami. Osou kostry je chrbtová kosť (chrbtica); hore sa k nej pripája lebka, na dolnom konci krížová kosť a kostrč. Vnútri chrbtice vedie miecha. Je chúlostivá, ale chrbtica ju dobre chráni.
Nervová sústava
Hlavnými časťami nervovej sústavy sú mozog, miecha a nervy - vlákna, ktoré zabezpečujú spojenie mozgu so všetkými časťami tela. Nervy prenášajú vzruchy vo forme slabých elektrických impulzov: prinášajú informácie od zmyslových orgánov do mozgu a odvádzajú inštrukcie z mozgu rôznym výkonným orgánom tela (napríklad prikážu ruke, aby sa odtiahla od ohňa). Mozog riadi mnohé procesy automaticky (dýchanie, chod srdca, trávenie), takže si ich ani neuvedomujeme.
Tráviaca sústava
Jej hlavnými časťami sú ústa, pažerák, žalúdok a črevá. Tieto orgány spolupracujú pri rozkladaní potravy na také malé čiastočky, ktoré môžu preniknúť stenou tenkého čreva do krvi. Ústami a zubami potravu odhryzneme a požujeme. Po prehltnutí sa pažerákom dostane do žalúdka, kde sa dokonale premieša so silnými tráviacimi šťavami, ktoré vylučuje žalúdočná sliznica. Natrávená potrava postupuje do tenkého čreva a z neho sa vstrebe do krvi. Tá odvádza živiny do pečene, kde sa premieňajú na látky potrebné pre rôzne orgány. V hrubom čreve sa vstrebáva prebytočná voda z nestrávených a nestráviteľných látok, ktoré nakoniec odchádzajú z tela von.
Dýchacia sústava
Tvorí ju nosová dutina, hrtan, priedušnica, priedušky a pľúca. Pohybom dýchacích svalov sa pľúca napĺňajú vzduchom, a tým aj životne dôležitým kyslíkom. Prostredníctvom srdca, ktoré pracuje ako pumpa, sa kyslík v krvi rozvádza cievami po tele.
Vylučovacia sústava
Obličky filtrujú krv, čím ju zbavujú odpadových látok. Výsledkom ich práce je moč, ktorý sa hromadí v močovom mechúre a časom odchádza z tela von.
Sústavy ľudského tela
Oporná sústava
Ľudskú kostru tvorí vyše 200 kostí. Je to akési lešenie, ktoré určuje tvar a rozmery ľudského tela. Bez kostry by bolo naše telo ochabnuto visiacou masou svalov, ciev a vnútorných orgánov. Ale ľudské kosti sú tvrdé a tuhé a tvoria pevnú vnútornú kostru, ktorá podopiera všetky ostatné časti. Kostra telo spevňuje a chráni jeho mäkké časti, predovšetkým dôležité orgány: lebka chráni mozog, hrudný kôš chráni srdce a pľúca. Kosti zoraďujeme podľa veľkosti od najväčšej stehennej kosti po najmenšiu kosť v uchu - strmienok. Rozlišujeme 4 základné skupiny kostí: Dlhé kosti - tlmia záťaž a patria sem kosti nôh, rúk a prstov. Krátke kosti - záprstné a zápästné kosti a priehlavkové kosti. Nepravidelné kosti - kosti tváre a chrbta Ploché kosti - rebrá, lebka a lopatky (chránia životne dôležité orgány). Okrem toho je kostra oporou pre svaly, ktoré hýbu rôznymi časťami tela. Kostné bunky obsahujú minerálne látky, hlavne vápnik a fosfor, a pružnú látku kolagén. Novorodenec má viaceré kosti z mäkkej gumovitej hmoty, ktorá sa volá chrupka. Ako dieťa rastie, chrupka postupne tvrdne. Pozostatkami chrupky sú u dospelého človeka napríklad časti kĺbov na zápästí alebo v členku. S vekom sa kosti stávajú krehkými a lámavými.
Vnútorná kostra
Človek a ďalšie cicavce, ryby, vtáky, obojživelníky a plazy majú vnútornú kostru, utvorenú z jednotlivých kostí. Základnou časťou kostry je chrbtica. Jej časti (stavce) sú navzájom spojené napevno, ale chrbtica ako celok je veľmi ohybná.
Ľudská kostra
Skladá sa z 206 kostí: lebka pozostáva z 29 kostí, chrbtica z 26, každá ruka má 32 kostí, noha 31, hrudník tvorí 25 kostí.
Spojenie kostí
Niektoré kosti sú vzájomne spojené pevne, nepohyblivo (napríklad švami - jednotlivé kosti lebky). Iné kosti sú spojené pohyblivo, čiže kĺbmi. Kĺbov je viacero druhov - kladkovitý kĺb, napríklad lakeť, umožňuje pohyb hlavne jedným smerom ako pánt. Guľovité kĺby (hlavica jednej kosti zapadá do jamky druhej kosti) nám dovoľujú pohybovať končatinami všetkými smermi.
Kosť
Živá kosť je pevná, ale zároveň pružná. Mŕtva kosť je biela a krehká. Malými kanálikmi v kosti prechádzajú cievy, ktoré ju nepretržite zásobujú krvou, teda aj živinami. Niektoré kosti majú vnútri červenú rôsolovitú kostnú dreň, v ktorej vznikajú krvné bunky hlavne červené krvinky.
Pohybová sústava
V ľudskom tele exitujú tri druhy svalov. Prvým druhom je priečne pruhované svalstvo (kostrové). Jeho činnosť je riadená mozgom a svaly sú ovládateľné vôľou. Spolu s kosťami a šľachami sa podieľajú na všetkých formách pohybu. Ďalším druhom je hladké svalstvo (útrobné) získalo svoj názov podľa svojho charakteristického vzhľadu pod mikroskopom. Tento druh svalstva pracuje nezávisle od našej vôle, dokonca ja keď spíme. Je to svalstvo tráviacej sústavy, močového mechúra a ciev. Tretím druhom svalstva je svalovina srdca, tvorí väčšinu celkového objemu srdca. Priečne pruhované svaly tvoria až 25% hmotnosti človeka. Tieto svaly ovládajú rôzne časti kostry od najmenšieho svalu v uchu až po najväčší sedací sval ovládajúci bedrový kĺb. Svaly sú pripojené ku kostre šľachami. Koniec šľachy bližšie ku stredu tela sa nazýva odstup a je obyčajne kratší ako svalový úpon na druhom konci, takže stiahnutie svalu spôsobuje pohyb kĺbu. Svaly potrebujú na svoju prácu energiu. Tú im poskytuje kyslík a glukóza (krvný cukor), ktoré sa k nim dostávajú krvou. Pri namáhavej práci potrebujú svaly viac paliva, preto aj srdce musí pracovať rýchlejšie, aby im krvou stačilo dopraviť dostatok glukózy a kyslíka.
Čelové svaly
Všeličo o svaloch
Svaly nepracujú jednotlivo, ale po skupinách, aj pri takom miernom pohybe ako je zdvihnutie ruky, pracujú v zlomku sekundy rýchlo a presne desiatky svalov. Rôznymi časťami nášho tela pohybuje okolo 650 svalov. Mnohé svaly, napríklad dvojhlavý sval ramena (biceps) a trojhlavý sval ramena (triceps), sú umiestnené oproti sebe a pracujú vo dvojici, dvojhlavý sval sa zmrští a ohne ruku v lakti smerom k plecu. Ak chceme ruku zase vystrieť, zmrští sa trojhlavý sval.
Prierez svalom
Sval pozostáva z niekoľkých snopcov tenkých svalových vlákien. Jednotlivé vlákna sú zložené z ešte menších snopčekov. Svalové bunky obsahujú bunkovú hmotu a kontraktilné vlákenká, tie môžu meniť svoju dĺžku, vďaka čomu sa svaly zmršťujú.
Svaly a nervy
V mozgovej kôre vytvárajú nervy tzv. motorické oblasti špecializujúce sa na kontrolu pohybov. Nervy vedú z mozgovej kôry ďalej miechou, odkiaľ vystupujú už ako nervové vlákna vedúce až k jednotlivým svalom. Ak stratí nervové vlákno schopnosť viesť impulzy, potom sval stráca svoju schopnosť sťahovať a navyše začína i ochabovať. Na povrchu jednotlivých svalových vlákien sú miesta, kam sú nervy zapojené. Pretože elektrická sila tvoriaca nervový impulz je veľmi malá a elektrické zmeny, ku ktorým dochádza vo svaloch, sú v porovnaní s nimi pomerne veľké. Musí tu existovať určitý druh zosilnenia singnálu. K prenosu kontrakčného impulzu dochádza na neuromotorickej platničke, kde sa stretáva nervové vlákno so svalovým vláknom. Elektrický impulz, ktorý putuje svalovými vláknami, nepôsobí na sval priamo, ale uvoľňuje chemický prenášač, acetyl-cholín, a ten spôsobuje kontrakciu.
Tráviaca sústava
Aby sme mohli žiť, musíme jesť. Bez potravy by sa totiž telo nemohlo vyvíjať, fungovať a regenerovať. Potrava obsahuje vodu a päť životne dôležitých zložiek: bielkoviny, sacharidy (cukry), tuky, vitamíny a minerálne látky. Prijatá potrava sa prostredníctvom tráviacej sústavy rozloží a premení na živiny, ktoré vie telo zužitkovať. Tráviaca sústava je vlastne akási dlhá trubica; začína sa ústami a končí vylučovacím (análnym) otvorom. Jednotlivé časti tráviacej sústavy plnia špecifické úlohy. V žalúdku sa požuvaná potrava pomieša a natrávi žalúdočnými šťavami a kyselinou. Tenké črevo pokračuje v premene potravy a posúva ju ďalej rytmickými pohybmi črevnej svaloviny (peristaltické pohyby). Spracované zložky natrávenej potravy prechádzajú stenou tenkého čreva do krvi, ktorá ich rozvádza do celého tela. V hrubom čreve sa odstráni prebytočná voda z nestrávených látok; tie napokon ako polotuhé výkaly odchádzajú s tela von.
Zuby
Zuby sú pri jedle tiež veľmi dôležité: 8 predných rezákov - 4 v hornej a dolnej čeľusti vďaka svojím dlátovitým hranám slúžia k rezaniu a krájaniu, 4 očné zuby zastávajú funkciu odtrhávania sústa, 8 črenových zubov a 12 stoličiek potravu rozomieľajú, drvia a žuvajú.
Prijímanie potravy
Pri prehĺtaní prechádza potrava hltanom. Hore na mäkkom podnebí je čapík - záklopka, ktorá pri prehĺtaní uzatvára vchod do priedušnice, čím zabezpečuje, aby potrava pokračovala do pažeráka a nevnikla do pľúc.
Trávenie
Trávenie sa začína už v ústach, keď zubmi odhryzneme potravu. Sliny potravu navlhčia a zmäkčia, aby sa dala lepšie žuť a prehltnúť. Svalnaté steny žalúdka ju premieňajú na kašovitú hmotu, ktorá sa zmieša so žalúdočnou tráviacou šťavou. Živiny však ešte nie sú rozložené natoľko aby sa mohli vstrebať do krvi.
Žalúdok
Je to vakovito rozšírená časť tráviacej rúry, vystlaná tenkou vrstvou buniek. V tejto vrstve sú žliazky vyrábajúce hlien a žliazky produkujúce tráviace šťavy, ktoré obsahujú látky potrebné na rozloženie potravy - enzýmy a kyseliny.
Črevné klky
Každý záhyb tenkého čreva má tisícky mikroskopických prstovitých výbežkov zvaných črevné klky, ktoré umožňujú účinne vstrebať živiny do krvi.
Enzýmy
Tráviace šťavy obsahujú enzýmy, bielkovinové látky, ktoré rozkladajú potravu na také zložky, čo je telo schopné zúžitkovať.
Pečeň
Pečeň je chemickou továrňou tela. Zbiera živiny s krvného riečišťa tenkého čreva a premieňa ich na využiteľné látky, napríklad na glukózu, ktorá je pohonnou látkou pre svaly.
Tenké črevo
Je uložené v spodnej časti brušnej dutiny. Je veľmi dlhé, meria 3-5 m. Jeho vnútro má mnoho výbežkov, ktoré zväčšujú jeho plochu, vďaka čomu sa z neho do krvi dostanú potrebné živiny.
Hrubé črevo
Hrubé črevo je oveľa kratšie než tenké črevo asi 1,5 m, ale zato je 2-krát širšie, 5-7 cm. Hrubé črevo odoberá prebytočnú vodu z nestráviteľných zvyškov potravy, čím ich zahusťuje.
Konečník
Je posledná časť hrubého čreva. Ústi do análneho otvoru, ktorým odchádzajú z tela nestrávené zvyšky potravy v podobe výkalov.
Dýchacia sústava
Naše telo potrebuje kyslík na spaľovanie živín, čiže na ich premenu na energiu. Množstvo kyslíka, ktoré telo potrebuje je rôzne podľa toho, do akej miery je v danej chvíli človek aktívny. Vzduch je vdychovaný hornými dýchacími cestami, nosom a ústami. Tie sa vzadu spájajú v mieste, kde mäkké podnebie funguje ako otáčavé dvere uzatvárajúce vdychovanie jednou z ciest. Nos je vystlaný vlasovými riasami a spoločne s ústami má sliznatý povrch, ktorý vzduch zvlhčuje. To napomáha odstrániť dráždidlá zo vzduchu a zároveň ho pred vstupom do pľúc zahriať. Ďalej vzduch prechádza do hrtana, alebo tiež hlasiviek. Z hrtana vystupuje priedušnicou, ktorá sa ďalej rozdeľuje do dvoch priedušiek. Hlavné priedušky vedú do pľúc, dvoch veľkých vakov - lalokov, ľavé pľúca majú 2 laloky a pravé 3 laloky, uložených v hrudníkovej dutine. Pľúcami sa vstrebáva z vdýchnutého vzduchu veľká časť kyslíka, ktorý sa potom krvou v cievach rozvádza do všetkých časti tela. Pľúcami zároveň vydychujeme škodlivý oxid uhličitý. Celý tento proces sa nazýva dýchanie, odborne respirácia. Pľúca pokrýva tenká blana - popľúcnica. Pľúca sa skladajú z rozvetvených rúrkovitých dýchacích ciest, krvných ciev a miliónov drobných pľúcnych mechúrikov - alveol.
Pľúcne mechúriky
Každý pľúcny mechúrik - alveola je obklopený sieťovinou jemnučkých krvných ciev, nazývaných pľúcne vlásočnice. Kyslík prechádza z mechúrikov do vlásočníc a oxid uhličitý opačným smerom, z krvi do mechúrikov. Pľúcne mechúriky sú zhluknuté vedľa seba ako bobuľky v strapci hrozna. Drobné rúrky - priedušinky do nich privádzajú vzduch obsahujúci kyslík.
Ako dýchame
Nádych - pri nádychu sa bránica sťahuje smerom dolu a naťahuje spodnú časť pľúc. Svaly medzi rebrami sa zmršťujú, rozširujú hrudníkovú dutinu a pľúca nasávajú vzduch.
Výdych - pri výdychu sú dýchacie svaly a bránica uvoľnené. Keďže pľúca sú špongiovité a pružné, môžu sa zmrštiť a vytlačiť vzduch.
Ako vydávame zvuky
Pri tvorení zvukov využívame vydychovaný vzduch z pľúc. Zvuk vzniká tým, že vzduch vychádzajúci z pľúc rozochvieva hlasivkové väzy. Hlasivky, dva prúžky pružného tkaniva sú uložené v hrtane v dolnej časti hrdla.
Obehová sústava
Naše telo obsahuje asi 5 litrov krvi. Okolo 45 % objemu našej krvi tvoria rôzne špecializované bunky, z ktorých každá je prispôsobená k plneniu určitej úlohy. Najdôležitejšie sú červené krvinky (erytrocity) a biele krvinky (leukocity), aj krvné doštičky (trombocity), ktoré sú rozptýlené v plazme. Naše telo obsahuje menej ako 3 litre plazmy, ktorá sa skladá prevažne z vody, niektorých bielkovín soli a glukózy. Jej prvotná funkcia je prepravovať červené a biele krvinky. Vďaka srdcu uloženému v hornej časti hrude, ktoré pracuje ako pumpa, krv prúdi po celom tele. Pohybuje sa v rúrkovitých útvaroch cievach; rozvádza po tele kyslík a živiny a takisto odvádza odpadové látky, ako je oxid uhličitý. Kvapka krvi veľká ako špendlíková hlavička, obsahuje okolo 5 miliónov krvných buniek. Každej červenej krvinke trvá približne minútu, kým sa dostane do určitej časti tela a vráti sa naspäť do srdca. Srdcové steny sa sťahujú približne v sekundových intervaloch, vypudzujú krv z ľavej časti srdca do hrubých tepien, ktoré sa mnohonásobne rozvetvujú až na jemné vlásočnice. Sieť vlásočníc sa ďalej postupne spája a vytvára žily, ktoré privádzajú krv do srdca. Srdce ju posiela do pľúc aby načerpala čerstvý kyslík.
Kardiovaskulárny systém
Krvné bunky
Krvné bunky vznikajú vo vnútri kostí - v kostnej dreni. Jestvujú 3 typy krvných buniek: červené krvinky rozvádzajú kyslík z pľúc po celom tele; biele krvinky chránia telo pred rôznymi chorobami; najmenšie sú krvné doštičky, ktoré zabezpečujú zrážanlivosť krvi pri poranení. Keď sa porežeme a z rany nám vyteká krv, krvné doštičky sa začnú spájať a vytvoria jemnú sieťovinu, na ktorej sa zachytávajú ďalšie krvné bunky, čím sa vytvorí zrazenina tzv. krvný koláč, ktorá uzatvorí ranu.
Tepny
Krv vyživuje srdce prostredníctvom vencovitých tepien. Dve hlavné vencovité tepny, ktoré sú hrubé asi ako slamka. Majú tenké steny zložené z 3 vrstiev: z väzivovej povrchovej vrstvy, strednej vrstvy hladkej svaloviny a z bunkovej výstelky.
Žily
Vedú krv bez kyslíka zo všetkých časti tela späť k srdcu. Dve najhrubšie žily v tele sa nazývajú duté žily - nimi sa dostáva odkysličená krv do pravej časti srdca a odtiaľ pľúcnymi tepnami k pľúcam, aby načerpala kyslík. Žily sú tenšie ako tepny, menej pružné a majú menšiu svalovú vrstvu.
Vlásočnice
Najtenšie cievy sa nazývajú krvné vlásočnice. Cez ich steny sa kyslík a živiny dostávajú k bunkám telesných tkanív.
Srdce
Srdce má 4 duté časti, 2 v každej polovici: vrchné sa volajú ľavá a pravá predsieň, spodné ľavá a pravá komora. Sú to vlastne 2 pumpy uložené vedľa seba a pracujúce zároveň. Ľavá pumpa vysiela tepnami do tela krv obsahujúcu kyslík a živiny; krv odovzdá kyslík a živiny tkanivám v celom tele, potom putuje žilami do pravej pumpy, odtiaľ pokračuje do pľúc po čerstvý kyslík a vracia sa späť do ľavej pumpy, ktorá ju znovu vypudí tepnami do tela. Srdce dospelého človeka je veľké približne ako jeho päsť a váži okolo 300 g.
Rytmus srdca
Ľudské srdce sa sťahuje v pravidelných krátkych intervaloch, asi 70-krát za minútu; pri zvýšenej námahe sa počet sťahov môže zvýšiť až na 150. Činnosť srdca sa delí na 2 fázy: fáza, keď sa srdcová svalovina stiahne a komory sa vyprázdnia od krvi sa volá systola. Druhá fáza, keď srdcová svalovina ochabuje, čo umožňuje krvi pritekať do komôr, sa volá diastola.
Krvné skupiny
Krv každého človeka patrí do určitej kategórie či skupiny. Krv sa delí do skupín podľa chemickej štruktúry tenkého plášťa červených krviniek. Existuje niekoľko rôznych systémov klasifikácie krvi, najčastejší je systém A B 0, ktorý v roku 1900 objavil vo Viedni Karl Landsteiner. Systém obsahuje štyri skupiny: A, B, AB, 0. V roku 1940 objavil Landsteiner ďalší systém krvných skupín - Rh systém. Ten má šesť faktorov, z ktorých najdôležitejší je faktor D. Červené krvinky 85 % z populácie sú nositeľmi faktoru D, teda sú Rh pozitívny. Ostatných 15 % v krvi faktor D nenosia, teda sú Rh negatívny. Pokiaľ Rh negatívna osoba dostane pri transfúzii Rh pozitívnu krv potom vlastná krv tejto osoby identifikuje faktor D ako cudzorodú látku a vytvorí protilátku, aby ju neutralizovala. Tieto dve metódy klasifikácie krvi obvykle ukážu, či môže byť transfúzia krvi prevedená, vykoná sa v laboratóriu krížová skúška medzi vzorkami krvi príjemcu a darcu.
Vylučovacia sústava
Pri katabolických procesoch vzniká v tkanivách mnoho ďalej nepoužiteľných alebo škodlivých látok, ktorých sa organizmus zbavuje ich vylučovaním (exkréciou). Vylučované odpadové látky nazývame exkréty. Na ich odstránení z tela sa podieľa koža, pľúca, tráviace ústrojenstvo a predovšetkým obličky. Niektorých látok sa organizmus zbavuje aj sekréciou, napr. v pote. Dychom sa organizmus zbavuje oxidu uhličitého a vody. Stolicou odchádzajú z tela nestráviteľné alebo nestrávené zbytky potravy a niektoré metabolické splodiny. Potné žľazy objavil J. E. Purkyně. U človeka ich je okolo 2,5 milióna. Množstvo potu závisí na tepelnom spáde medzi telom a prostredím. Mazové žľazy ústia do vlasovej pošvy. Maz chráni kožu pred vysychaním a účinkami vody a potu.
Obličky
Obličky očisťujú krv od odpadových a škodlivých látok, ktoré odovzdávajú do moču. Svojou činnosťou udržujú stále zloženie vnútorného prostredia organizmu. Obličky sú párový orgán a sú uložené v tukovom vankúši po oboch stranách driekovej chrbtice. Moč sa v obličke tvorí v tzv. nefróne, ktorý sa skladá z cievneho klbka (glomerulus) a jej obklopujúceho puzdra a z troch typov kanálikov. Nefrón je anatomickou a je anatomickou a funkčnou jednotkou obličiek. V jednej ľudskej obličke je asi 1 milión nefrónov, ktoré spolu merajú viac ako 80 km a plocha ich vnútorného povrchu presahuje 6 metrov štorcových. Vlásočnicami glomerulusu preteká krv z relatívne vysokým tlakom, z neho sa rovnako ako pri tvorbe tkanivového moku, prefiltruje asi 20 % tekutiny do Bowmanovho puzdra. Takto vzniká primárny moč, ktorého sa denne vytvorí asi 170 l. V ďalších častiach nefrónu je ultrafiltrát upravovaný na definitívny moč. V prvom stočenom kanáliku sa izoostomicky vstrebáva späť do krvi asi 85 % pôvodného množstva tekutiny. S vodou sa vstrebáva časť solí, všetok krvný cukor a časť močoviny. Ďalej prechádza Henleovou kľučkou a druhým stočeným kanálikom sa ďalej odníma voda a soli. Konečná úprava moču je výsledkom činnosti zberných kanálikov. Priepustnosť ich stien je riadená antidiuretickým hormónom, voda sa rezorbuje späť a strháva zo sebou aj časť močoviny. Súčasne je činnosťou buniek zberných kanálikov vymieňaný sodík za vylučované ióny vodíka a amoniak. V zbernom kanáliku nastáva konečná úprava objemu, koncentrácia a pH moču.
Vývodné močové cesty
Moč sa v obličkách tvorí neprtržite, zbiera sa obličkovými kalichmi a panvičkami a odtiaľ sa dopravuje do močového mechúra, močovody majú aktívny peristaltický pohyb, takže moč nimi nepreteká, ale je unášaný v tzv. močovom vretienku. Vytvorený moč sa hromadí v močovom mechúri, pri naplňovaní mechúra stúpa v ňom tlak neúmerne náplni, tlak sa stupňuje až pri náplni okolo 350-400 ml. Mechúr sa začína rytmicky sťahovať, čo sa prejaví pocitom nutkania na močenie. Z močového mechúra vyteká moč močovou trubicou von z organizmu. Močenie je reflexný dej uskutočnený napnutím svalstva mechúra. Centrum reflexu močenia je v mieche a u človeka sa na ňom podieľa aj mozgová kôra.
Moč
Moč je vodný roztok elektrolytov a organických látok. Množstvo moču a koncentrácia jeho jednotlivých zložiek závisí na rozsahu filtrácie v glomerulách a na stupni vstrebávania a vylučovania v kanálikoch obličiek. Čerstvý moč je číra, ľahko kyslá kvapalina, zlatožltej farby s charakteristickým aromatickým zápachom. Má väčšiu hustotu ako voda.
Nervová sústava
Každá naša myšlienka či pohyb, ktorý vykonáme, sú riadené mozgom. Mozog je zložitejší než akýkoľvek počítač. Váži priemerne 1,4 kg a je uložený v lebke. Umožňuje nám vidieť, počuť myslieť, pamätať si, hovoriť, učiť sa, pohybovať sa. Pracuje bez prestania, vo dne v noci. Pozostáva z vyše 12 miliárd nervových buniek - neurónov a 50 miliárd podporných buniek. Neuróny odvádzajú z mozgu a privádzajú doň milióny vzruchov (impulzov) prostredníctvom miechy, ktorá prechádza chrbticou. Mozog prijaté vzruchy triedi a vysiela inštrukcie do celého tela prostredníctvom vláknitých výbežkov neurónov. Dostredivé (senzorické) vlákna vedú vzruchy od zmyslových orgánov (očí, uší, kože) do mozgu. Odstredivé (motorické) nervové vlákna vedú impulzy z mozgu a miechy napríklad k svalom a dávajú im príkaz reagovať.
Časti mozgu
Veľký mozog, malý mozog a mozgový kmeň. Mozog obsahuje sivú hmotu, bielu hmotu, 4 komory - komorová sústava, mozgové cisterny - obaly, subarachnoidálne priestory - podpavučnicové, mozgové cievy a mozgovomiechový mok. Mozgový kmeň tvorí stredný mozog, Varolov most a predĺžená miecha. Predĺžená miecha tvorí spodnú časť mozgového kmeňa, nachádza sa medzi miechou a Varolovým mostom. Kontroluje a ovláda autonómne funkcie a prenáša nervové signály medzi mozgom a miechou. Varolov most je súčasťou mozgového kmeňa, leží nad predĺženou miechou, pod stredným mozgom a pred mozočkom. Je jednou z častí autonómneho nervového systému a prepája senzorické informácie medzi mozočkom a koncovým mozgom. Stredný mozog je časť mozgu, v ktorej sú uložené prvotné centrá zraku a sluchu. Jeho nervové vlákna spájajú miechu a predĺženú miechu s hemisférami mozgu. Má význam pri udržaní vzpriamenej polohy tela. Leží medzi Varolovým mozgom a mozočkom. Centrá v strednom mozgu: zrakové, sluchové reflexy, pohyb očí, hlavy, inervácia okohybných svalov. Koncový mozog alebo predný mozog alebo veľký mozog je najväčšia časť mozgu, ktorá vypĺňa väčšiu časť lebečnej dutiny a je tvorená 2 hemisférami - pologuľami spojenými svorovým telesom, oddelenými hlbokým zárezom. Jedna hemisféra má vždy u človeka dominantné postavenie, u pravákov je to ľavá, u ľavákov pravá pologuľa.
Každá pologuľa je rozdelená na laloky: -čelový lalok je najväčší a je tam uložený motorický a čuchový analyzátor, - temenný lalok je tu analyzátor citlivosti kože, nervové dráhy tepla, chladu, bolesti, a dotyku, - záhlavný lalok - zrakový analyzátor, končia tu zrakové nervy, - spánkový lalok - sluchový a polohový analyzátor. Komorová sústava: Štvrtá mozgová komora je priestor vyplnený likvorom, nachádzajúci sa v oblasti predĺženej miechy a Varolovho mosta. Možno ho rozdeliť na dve základné časti: spodinu, ktorú tvorí spodina štvrtej mozgovej kôry (fossa rhomboida), a strop. Strop štvrtej mozgovej komory tvorí zadné (dorzálne) ohraničenie komory. Tretia mozgová komora a bočná mozgová komora.
Mozgové obaly
Obidve pologule sú poprehýbané - keby sme ich rozprestreli, zabrali by plochu veľkú asi ako obliečka na vankúš. Mozog v lebke obaľujú a chránia tri membránové obaly (pleny) - tvrdá plena, pavúčnica a cievnatka. Podlôžko (hypotalamus) je spojené s podveskom (hypofýzou), tieto žľazy usmerňujú vylučovanie hormónov do tela a riadia činnosť niektorých orgánov. Mozoček usmerňuje a koordinuje vzruchy vedúce z mozgových pologúľ k svalom.
Miecha
Je priamym pokračovaním mozgu. Prebieha v kanáli, ktorý je vytvorený stĺpcom krčných, hrudných a bedrových stavcov a zabezpečuje prepojenie mozgu s ostatnými časťami ľudského tela. Je 40 až 45 cm dlhá, 1 cm široká, uložená v chrbticovom kanáli, prebieha do predĺženej miechy a končí v prvom - druhom driekovom stavci. Skladá sa z bielej a sivej hmoty. Biela hmota má prevodovú funkciu a tvoria ju nervové dráhy: predné (eferenty) - širšie, vedú vzruchy z mozgu do výkonného orgánu - svaly, zostupné dráhy; zadné (aferenty) - užšie, vedú vzruchy z receptorov do mozgu, vzostupné dráhy; bočné - obsahujú vzostupné aj zostupné dráhy. Sivá hmota - má tvar motýľa, sú tu reflexné centrá pre pohyby končatín a trupu, bránicové centrum, zrenicové a potové centrá. Miecha reflexne reguluje vyprázdňovanie močového mechúra a konečníka. Je centrom niektorých pohlavných reflexov, ako aj mnohých svalových a šľachových reflexov. Jej stredom prechádza centrálny kanálik miechového segmentu - obsahuje mozgovomiechový mok. Miechový segment je úsek miechy, z ktorého vystupuje 1 miechový nerv (miecha ich má 31).
Nervové bunky
Každá nervová bunka má na svojom obvode niekoľko jemných, mnohonásobne rozvetvených výbežkov (dendritov) a dlhé nitkovité vlákno nazývané neurit (axón). Neurit sa spája s ďalšími nervovými bunkami, čím vzniká zložité nervové tkanivo - cesta pre nervové vzruchy.
Reflex
Keď sa bodneme o tŕň ruže, dostredivé nervové vlákna vedú vzruch do miechy, kde prechádzajú cez vnútorné nervové zakončenia. Vzruchy sa potom vracajú späť k svalom so signálom, aby odtiahli ruku od tŕňa. Tento proces sa volá reflex - je to neuvedomelá, automatická reakcia.
Spánok
Keď spíme, telo odpočíva, ale mozog pracuje - kontroluje napríklad dýchanie a činnosť srdca alebo aj naše "nočné myšlienky", čiže sny.
Zmyslové orgány
Sú špecializované anatomické štruktúry, ktoré poskytujú mozgu informáciu o špecifických zmenách vonkajšieho prostredia. Základnou jednotkou sú receptory, ktoré sú roztrúsené po celom tele. Delíme ich na: Exterorecoptory - príjímajú podnety z vonkajšieho prostredia, sú to kožné receptory citlivé na dotyk, tlak, bolesť, teplo a chlad, vlastné zmyslové receptory pre zrak, sluch, čuch a chuť. Proprioreceptory - informujú o polohe tela v priestore, sú v svaloch, šľachách, kĺbových puzdrách a pod. Interoreceptory sú vo vnútorných orgánoch a informujú o vnútornom prostredí (pH, o pomere O2 a CO2 atď.). Rozlišujeme receptory všeobecnej citlivosti a špeciálnej citlivosti. Vnemy zachytené zmyslovými ústrojmi sa vedú do centrálnej nervovej sústavy (CNS) a až tu vzniká pocit, vnem a poznatok.
Zrak
Je telesný zmysel, umožňujúci videnie svetla, farby a tvaru telies a orientáciu v priestore. V priebehu filogenézy sa vytvorila schopnosť stereoskopického videnia, ktoré umožňuje tvorbu plastického zrakového vnemu a presný odhad vzdialenosti. Ľudské oko má schopnosť farebného videnia. Zrakový orgán sa skladá z vlastného oka a vedľajších očných ústrojov.
Sluch
Sluch je asi najvýznamnejší pri komunikácií a predstavuje rýchly a účinný spôsob získavania informácií. Orgánom sluchového zmyslu je ucho. Skladá sa z vonkajšieho, stredného a vnútorného ucha. Vonkajšie a stredné ucho sú pomocné orgány, ktoré zachytávajú sluchové podnety. Vonkajšie ucho sa skladá z ušnice a vonkajšieho zvukovodu dlhého asi 2,5 cm. Zvukovod pokrýva koža, v ktorej sú početné mazové žľazy, produkujúce ušný maz. Začiatok zvukovodu je ochlpený. Ušnica pomáha sústreďovať zvukové vlny, ktoré pôsobia ako tlakové vlna na bubienok, ktorý tvorí hranicu medzi vonkajším a stredným uchom. Stredné ucho sa skladá z bubienka a sluchových kostičiek - kladivka, strmienka a nákovky. Eustachova trubica slúži na vyrovnávanie vnútorného tlaku z vonkajším barometrickým tlakom. Vnútorné ucho je miesto kde sa nachádzajú receptory sluchového a rovnovážneho zmyslu. Tvarovo aj funkčne majú spoločný typ - vláskovú bunku. Vnútorné ucho tvorí systém kanálikov a dutín v spánkovej kosti. Zvuky sa šíria vo vlnách, ich frekvencia sa meria v hertzoch (Hz) a hlasitosť v decibeloch (dB). Človek dokáže vnímať 300 tisíc rôznych zvukov, frekvencie 16 - 20 000 Hz a hlasitosti 10 - 130 dB.
Čuch
Signálom pre čuch sú prchavé látky zo vzduchu. Čuchovým receptorom sú čuchové bunky. Čuchové bunky (ČB) sa nachádzajú v čuchovej oblasti sliznice nosovej dutiny a vnemy sú vedené vláknami čuchového nervu do čuchového centra mozgu. Človek rozlišuje pachy - kvetinový, ovocný, živočíšny, hnilobný, korenistý a spáleninový. Periférne výbežky ČB sa rozpadajú na množstvo vlákienok - chumáčikov, ktoré vystupujú nad povrch sliznice. Centrálne výbežky sa pod sliznicou spájajú do čuchových nervov. Prestupujú dierkami v strope čuchovej kosti a vstupujú do čuchového bulbu, kde vytvárajú zápoje s jeho bunkami, pokračujú do kôrového centra na spodnej strane koncového mozgu.
Chuť
Rozlišujeme 5 základných chutí: sladkú, kyslú, horkú, slanú a umami. Sladkú vnímame na hrote jazyka, kyslú a slanú po stranách a horkú pri koreni jazyka. Cez chuťovú dráhu sa zapája aj reflexné vylučovanie slín. Analyzátorom sú chuťové bunky, ktoré vytvárajú chuťové poháriky v epiteli ústnej dutiny na jazyku, mäkkom podnebí a v hornej časti hltana a na zadnej strane hrtanovej príchlopky (epiglotis). Chuťové poháriky sa skladajú z dvojakých buniek: chuťových a podporných. Podporné bunky sú v chuťovom poháriku usporiadané ako dieliky pomaranča. Medzi ne sú vsunuté chuťové bunky, ktoré sú vretenovité s veľkým okrúhlym jadrom. Z ich povrchu vybiehajú jemné vlásky do chuťového póru.
Hmat
Hmat je telesný zmysel, ktorého sídlom je koža. V koži sú umiestnené zhluky zmyslových buniek citlivých na vnímanie dotyku, tlaku, chladu, tepla a bolesti. Pri vnímaní dotyku a tlaku vzniká komplexný hmatový vnem. Hmatom sa môže rozoznávať kvalita povrchu predmetu, jeho veľkosť, tvar, konzistencia a smer pohybov. Hmat je závislý na informáciách dodávaný rôznymi druhmi receptorov a nervových zakončení. Každé nervové zakončenie kontroluje svoje vlastné vnemové pole. To je tvorené určitou oblasťou pokožky, ktorá ak je dráždená, aktivuje určitý nerv. Vnemové polia sa však vzájomne prelínajú, a keď vyvinieme tlak na určitý bod povrchu pokožky, dôjde k aktivácií niekoľkých zmyslových nervov v rovnakom okamihu. Vnemové polia sa od seba vzájomne líšia rôznym stupňom citlivosti, ktorý závisí na koncentrácii nervových zakončení v danej časti pokožky.
Hormonálna sústava
Chemické pochody prebiehajúce v organizme sú viazané s činnosťou hormónov. Hormóny sú tým čo nás robí jedinečnými. Určujú náš telesný a duševný charakter. Hormóny ovplyvňujú každý aspekt nášho života, od chvíle počatia až do smrti. Ovplyvňujú náš rast, pohlavný vývoj a túžby, metabolizmus (látkovú premenu), vývoj svalov, bystrosť, správanie a cyklus spánku. Hormóny presne riadia našu chemickú rovnováhu a rovnováhu tekutín, aby udržali telo v súlade s prostredím.
Hormóny
Hormóny sú chemické výlučky vznikajúce v žľazách. Žľazy, ktoré vytvárajú hormóny delíme do dvoch skupín: endokrinné žľazy (s vnútorným vylučovaním) bez vývodu, a exokrinné žľazy (s vonkajším vylučovaním) s vývodom. Žľazy s vonkajším vylučovaním sú jednoduchšie a majú miestny účinok. Vytvárajú hormóny, ktoré prechádzajú vývodom priamo do tej časti tela, kde plnia svoju funkciu. Napr. sliny vznikajú v slinných žľazách a vývodom sa dostávajú do úst. Slzy, vznikajú v slzných žľazách, idú priamo do očí. Väčšina žliaz je však endokrinných. Tieto žľazy produkujú hormóny, ktoré sa uvoľňujú do krvného obehu, tam začnú pôsobiť a ovplyvňovať bunky - svoj cieľ. Existujú žľazy, ktoré sú ako endokrinné, tak i exokrinné. Bunky pankreasu vytvárajú tráviace šťavy exokrinným spôsobom a dopravujú ich do tenkého čreva. Ďalšie bunky v pankrease kontrolujú množstvo cukru v krvi, preto musia ovplyvňovať bunky v mnohých iných častiach nášho tela, a tak regulovať pomer voľného a zásobného cukru. Toto dosiahnu tak, že vyrábajú hormón inzulín, ktorý je vždy prítomný v našom krvnom obehu. Hladiny napriek tomu nie sú stále. Hormóny pracujú tak, že regulujú a ovplyvňujú chemické procesy v svojich cieľových bunkách. Toto môžu docieliť tým, že určia rýchlosť akou spotrebujú látky obsiahnuté v potrave a uvolnia energiu, alebo určia, či tieto bunky budú či nebudú vytvárať mlieko, vlasy alebo nejaký iný produkt metabolického procesu tela.
Antidjuretický hormón (ADH) - bráni stratám vody vylučovanej obličkami.
Cyklický adenosin monofosfát (AMP) - pravdepodobne pracuje tak, že v bunke aktivuje sériu enzýmových systémov, ktoré v nej vyvolajú reakciu, alebo vytvoria látku, ktorú telo práve potrebuje.
Hormón hypofýzy (TSH) - dáva štítnej žľaze podnet k vytvoreniu jej hormónu, ovplyvňuje metabolizmus, udržuje všetky telesné systémy v činnosti.
Hormón príštitných teliesok - udržuje hladinu vápnika v krvi.
Adenokortikotropín (ACTH) - ovplyvňuje časť kôry nadobličiek, ktorá vytvára aldosterón, ktorý reguluje rovnováhu soli v našom tele.
Gonadotrofíny (FSH a luteín LH) - pracujú v našom rozmnožovacom systéme. FSH podporuje vývoj spermií u mužov a vajíčok u žien. LH podporuje vylučovanie mužského pohlavného hormónu testosterónu a dozrievanie spermií. U žien podporuje vznik progesterónu, ktorý umožňuje každý mesiac uvolnenie zrelého vajíčka z vaječníka. Estrogén udržuje tehotenstvo.
Rastový hormón - reguluje rast tela.
Prolaktín - zodpovedá za produkciu mlieka.
Oxytocín - zahajuje pracovný proces.
Adrenalín - naladí telo k akcii.
Kortizón - pomáha zvládať hladinu stresu.
Inzulín - udržuje hladinu cukru v krvi.
Rozmnožovacia sústava
Aby život človeka nezanikol, musia sa ľudia rozmnožovať. Ľudia sa rozmnožujú rovnakým spôsobom ako cicavce. Žena má dve pohlavné žľazy – vaječníky, v ktorých sa nachádza množstvo drobných vačkov, kde dozrievajú vajíčka – ženské pohlavné bunky. Od začiatku puberty sa každý mesiac v istom období menštruačného cyklu uvoľní z vaječníka jedno vajíčko. Mužovi sa v dvoch pohlavných žľazách – semenníkoch tvoria mikroskopické bunky – spermie. Počas pohlavného styku spermie opúšťajú mužské telo tak, že svalové sťahy vypudia zo semenníkov cez pohlavný úd do pošvy roztok, ktorý obsahuje spermie. Tento proces nazývame ejakulácia. Dostávajú sa do ženského a vlnito sa pohybujú maternicou k vajíčku. Keď spermia narazí na zrelé vajíčko, spojí sa s ním. Tento jav sa nazýva oplodnenie. Vajíčko je schopné oplodnenia približne do troch dní po uvoľnení z vaječníka. Oplodnením vznikne v maternici zárodok nového človeka. V tejto chvíli sa vlastne začína obdobie tehotnosti. V priebehu 9 mesiacov sa z malého vajíčka vyvinie dieťa, pripravené dostať sa na svet.
Oplodnenie
Po pohlavnom styku začnú stovky spermií vyhľadávať vajíčko, ale nakoniec doň prenikne iba jedna z nich. Spermia prenesie do vajíčka, ktoré obsahuje polovicu genetickej informácie , druhú polovicu genetickej informácie, určujúcej ďalší vývoj nového človeka. Spojenie dvoch buniek, obsahujúcich genetickú informáciu v podobe chromozómov, sa nazýva oplodnenie alebo počatie. Po spojení so spermiou sa začne vajíčko deliť a postupne premieňať na ľudskú bytosť. Oplodnené vajíčko sa po 36 hodinách rozdelí na dve časti, po 48 hodinách na štyri časti, potom na 8 častí a tak ďalej. Okolo vajíčka je obal, ktorý ho chráni pred vniknutím ďalších spermií. Zárodok sa dostane do maternice približne o tri dni po oplodnení vajíčka v podobe pevnej guľôčky, zloženej zo 16-32 buniek.
Pohlavné ústrojenstvo
Hlavné ženské pohlavné orgány – vaječníky – sú uložené v spodnej časti brušnej dutiny. Mužské pohlavné orgány – semenníky a pohlavný úd – sú mimo brušnej dutiny. Rozdiely medzi mužmi a ženami sú napríklad aj v tom, že ženy majú prsníky, v ktorých sa tvorí materské mlieko.
Ženské pohlavné ústrojenstvo
Ženské pohlavné orgány sú: maternica, vaječník, vajíčkovod, pošva, malé a veľké pysky ohanbia. Normálne je pošva priečne sploštená. Je veľmi rozťažná a vie sa prispôsobiť penisu pri intímnom styku aj veľkosti plodu pri pôrode. Panva ženy je širšia a hlbšia, zdola je viac otvorená, aby nebránila prechodu plodu pri pôrode. Lievikovitý otvor vajíčkovodu sa vlní nad povrchom vaječník, aby zachytil zrelé vajíčko. Vo vajíčkovode sa vajíčko postupne posúva bližšie k maternici a čaká na stretnutie so spermiami. V každom vaječníku je okolo 300 000 vajíčok. Každý mesiac dozreje jedno vajíčko a putuje z vaječníka cez vajíčkovod. Keď nie je oplodnené spermiou, odumiera a spolu so slizom maternice a krvou opúšťa telo. Tento proces sa nazýva menštruácia.
Mužské pohlavné ústrojenstvo
Semenník je rozdelený na niekoľko častí, každá z nich obsahuje množstvo stočených kanálikov, v ktorých sa tvoria spermie. Systém odvodných kanálikov presunie spermie do nadsemenníka, kde sa uskladňujú a zrejú. Pod povrchom semenníka sú bunky vytvárajúce možský pohlavný hormón testosterón. Každý semenník vyprodukuje denne vyše 250 miliónov spermií. Keď sa nestretnú s vajíčkom, aby ho oplodnili, rozkladajú sa a vstrebávajú.
Tehotenstvo (gravidita)
Vývoj dieťaťa od oplodnenia po pôrod trvá 10 lunárnych mesiacov (1mesiac = 28 dní), alebo 40 týždňov.Približne týždeň po oplodnení sa zárodok v podobe zhluku buniek uhniezdi v prekrvenej slizničnej vrstve maternice, ktorá ho vyživuje. Bunky sa ďalej delia, začínajú sa formovať prvé sústavy tkanív, napríklad krvné cievy a nervy. Neskôr sa okolo zárodku, ktorý má stále guľovitú podobu, vytvárajú plodové obaly a zárodok nadobúda prvé náznaky tela. V tomto období začnú určité bunky vytvárať miskovitý orgán (placentu, plodový koláč), vrastený do steny maternice. Plod je s placentou spojený pupočnou šnúrou; to zabezpečuje prepojenie krvného obehu matky s jeho krvou. Matka ho teda vyživuje vlastnou krvou, dýcha zaň a sprostredkúva aj vylučovanie splodín látkovej premeny. 1.mesiac: vyvíjajúce sa dieťa je dlhé asi 1 cm. Možno už rozoznať hlavičku, chrbát a srdce, začínajú sa vytvárať oči a ústa,koža, cievy a pohlavné ústrojenstvo. Okrem toho má akési zaoblené výrastky – náznaky rúk a nôh. V tomto období sa mu hovorí zárodok (embryo). V ostatné mesiace je hlava väčšia oproti telu, prvá sa vyvíja centrálna nervová sústava (CNS). 2.mesiac: budúci človek meria približne 4 cm a má už načrtnuté všetky hlavné časti tela, dokonca aj prsty na rukách a nohách. V tomto vývojovom období sa mu hovorí plod. 3.mesiac: tkanivové bunky sa stále množia, plod rastie, telo sa ďalej formuje, tvoria sa mihalnice a nechty. Dieťa je v tomto období dlhé 9 cm a do narodenia mu chýba 28 týždňov. 4.mesiac: plod meria 16 cm. Koniec 5.mesiaca: sú už aktívne pohyby plodu, vyvíja sa chrbát, ochlpenie – lanugo, koža, má asi 25 cm. 6. mesiac: plod má 30 cm. 7.mesiac: plod má 35 cm, je už životaschopný. 8.mesiac: plod meria 40 cm. 9.mesiac: plod meria 45 cm. 10.mesiac: je zrelý životaschopný plod, meria priebližne 50 cm a váži 3000 g.
Puberta
Malé deti už síce majú pohlavné orgány, lenže ešte sa v nich nevytvárajú pohlavné bunky. Túto schopnosť nadobudnú až v období puberty, ktorá sa vyznačuje okrem iného aj prudkým telesným rastom. Všetky tieto zmeny riadia pohlavné hormóny, ktoré vylučujú do krvi špeciálne žľazy. Vaječníky dospievajúcich dievčat produkujú hormóny progesterón a estrogén, ktoré ovplyvňujú vývoj prsníkov a spôsobujú tvorbu väčšieho množstva tukového tkaniva, zaobľujúceho telo. Semenníky produkujú pohlavný hormón testosterón, ktorý spôsobuje, že chlapcom v puberte začnú rásť fúzy a iné ochlpenie. Zároveň im hrubne hlas, mocnejú svaly a v semenníkoch sa začínajú tvoriť spermie.
Menštruačný cyklus
S príchodom puberty (v 10-15 rokoch) sa u dievčat objaví mesačný menštruačný cyklus. V 1. jeho fáze (14 dní) sa vplyvom pohlavných hormónov sliznica maternice prekrví, zväčší a je pripravená prijať oplodnené vajíčko. 1.týždeň: ak nie je vajíčko oplodnené, sliznica maternice sa odlupuje a odchádza s trochou krvi cez pošvu z tela von. Tento proces sa nazýva menštruácia. 2.týždeň: sliznica sa začína obnovovať – pripravuje sa prijať nové vajíčko, ktoré zatiaľ dozrieva vo vaječníku. 3.týždeň: zrelé vajíčko sa uvoľňuje z vaječníka a putuje do vajíčkovodu. Čaká na oplodnenie. 4.týždeň: oplodnené vajíčko sa uhniezdi v sliznici maternice. V opačnom prípade sa menštruačný cyklus opakuje.
Chromozómy
Chromozómy sa nachádzajú v bunkových jadrách a je v nich obsiahnutá genetická informácia – neopakovateľná zmes dedičného materiálu každého človeka. Chromozómy obsahujú deoxyribonukleovú kyselinu (DNA), ktorá je vlastným nosičom genetickej informácie takmer u všetkých živých organizmov.
Genetika
Genetika sa zaoberá štúdiom dedičnosti. Každý z nás zdedil po predkoch určité vlohy (gény). Gény sú časti chromozómov, mikroskopických čiastočiek uložených v jadrách buniek. Jadro každej telesnej bunky obsahuje 46 chromozómov, pozostávajúcich z 23 párov. Jadrová hmota vajíčok a spermií má iba polovičný obsah chromozómov, pri oplodnení sa jadrá spoja a vytvoria novú bunku s jadrom obsahujúcim 46 chromozómov. Žena má pohlavné chromozómy rovnaké, označujú sa XX. Mužské pohlavné chromozómy sú rôzne, označujú sa XY. Po oplodnení jeden pár chromozómov určí, či sa narodí dievča (XX), alebo chlapec (XY).